Šťastná rodina – pocta otcovi

Autor: Eva Stanová | 13.2.2012 o 14:39 | (upravené 13.2.2012 o 14:48) Karma článku: 7,22 | Prečítané:  1070x

Túžbu písať o tejto téme, vyvolal môj otec. Začalo to takto: V jedno ráno, som ako zvyčajne prišla k nemu. Privítal ma: "Choď sa pozrieť na môj stôl, niečo som napísal." Napísal to mne i môjmu bratovi. Chcete vedieť čo to bolo? Skôr ako sa k tomu dostanem, poviem vám čo to vo mne vyvolalo. Miešal sa vo mne pocit radosti s pocitom nekonečného smútku. Prečo? Na papieri bolo napísané:

Milá E+J!

Ak by som sa ráno nezobudil zlyhalo moje srdce. Nasledovali praktické inštrukcie a pokračovalo to takto: Ďakujem vám za starostlivosť a všetku pomoc, ktorú ste nám poskytli. Boli ste naše šťastie! Snažili sme sa veľmi, aby ste sa mali lepšie ako my! S pánom Bohom Ján

Tí čo ste čítali, môj prvý článok na blogu Pocta mame, iste chápete. A tí čo ste nečítali, prebehol vo mne celý film. Film o tom, že ešte mám otca, no kto vie na ako dlho. Prebehla mnou vďačnosť za to, že je. I napriek naším rozdielnym názorom na mnohé veci, som šťastná, že som jeho dcéra. Rozhodla som sa toto všetko vyjadriť už teraz, aby si to ešte mohol prečítať. Naučil ma tak veľa. Nie so všetkým súhlasím. Beriem si z toho to, čo sa mi páči: cestovanie, spoznávanie nových krajín, študovanie a hľadanie filozofie života. Skúmanie toho čo existuje a hľadanie nového - lepšieho.

Učenie „objavovania" začalo dávno nevinným rozhovorom s otcom na tému: Existuje Boh?

Pochádzam z katolíckej rodiny. Ako dieťa som do kostola chodila rada, no od určitého veku som sa tam nudila. Dnes to vidím tak, že to bolo málo objavné pre mňa. Všetci len počúvali, čo hovorí farár. V jeho rečiach mi chýbali otázky. Keďže som sa nudila, tak som robila všetko možné, aby som do kostola chodiť nemusela. Samozrejme, že sa to rodičom nepáčilo a pri tej príležitosti som mala s otcom rozhovor. Chcela som, aby mi naozaj dokázal, že Boh existuje. Ako to však dokázať? Spätne vidím, že napriek tomu, že ma vtedy nepresvedčil, podnietil vo mne objavovanie. Nie hneď, ale tak o 10 - 15 rokov som začala hľadať či naozaj existuje...

Milý oci, ďakujem za všetko, čo si pre mňa urobil. Či som to už vnímala ako dobré alebo ako nie veľmi príjemné. Dnes už viem, že si mi dával lekcie do života. Nepoužila som ich zatiaľ všetky, ale viem, že veľa podnetov ešte zužitkujem. Ďakujem aj za to, že si vo mne podnietil, schopnosť písať. Pred niekoľkými rokmi si mi povedal, že mám dobrý štýl. Taktiež ďakujem za rodinu, ktorú ste s mamou vytvorili. Za všetku lásku a pochopenie, nech už mali akúkoľvek formu. Samozrejme, ďakujem za všetky zručnosti, ktoré som vďaka výchove získala. Prajem si len jedno, aby si žil do doby, pokiaľ si v živote šťastný. Tento článok vo mne vyvolal otázku: Akú rodinu môžeme nazvať "šťastná"?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?